Medzi dvoma ženami...

Pozerám na tvoju tvár a musím konštatovať, že dnes vyzeráš príšerne. Niet sa čo čudovať, veď je pondelok. Kto by už v pondelok vyzeral dobre. Stopy únavy sa na tebe fakt nedajú skryť. Môžeš robiť čo chceš, aj tak bude vidno, že som ti včera dala zabrať. Kruhy pod očami by sa ešte dali zamaskovať, ale čo ten výraz ublíženého zvieratka? O smútku v tvojich očiach by sa dali písať romány. A to len preto, že si sa dnes ráno zobudila a nikto ti nepoprial "dobré ránko", žiadny božtek, žiadne objatie, dokonca ani žiadne "milujem ťa". Vyzeráš akoby po tebe v noci prešiel traktor. Usmej sa trochu! A už vôbec nechápem, prečo na mňa z toho zrkadla tak zazeráš.

Je pondelok.  Najsmutnejší deň môjho týždňa. Stále mám v živej pamäti zážitky z víkendu. Je možné, že stále cítim tvoje dotyky? Tvoju vôňu? Nie, to ja voniam ešte ako ty. To mi pripomína, že by som sa mala osprchovať.
Odchádzam z kúpelne, zrkadlu sa už zďaleka vyhýbam. Ďalší pohľad doňho  by mohol zanechať trvalé následky.
Ešte si na chvíľu ľahnem a zavriem oči. Chcem vidieť tvoju tvár. Bez teba som ako bez duše. Bez teba ma nič neteší, nezaujíma. Ešte aj toto chladné a tmavé ráno je naozaj chladné a tmavé. Chcela by som ti aspoň cez telefón popriať dobré ránko, ale určite ešte spinkáš. Chytím telefón a váham, ako veľmi potrebujem počuť tvoj hlas. Pozriem na displej a niečo sa mi na ňom nezdá. Kto mi posunul hodinky? Nie je možné, že zas meškám do práce! Dosť bolo rozjímania, šťastný nedeľný úsmev je už v nenávratne.
Idem nejako zabiť čas do piatku, aby mi rýchlejšie ubehol tento depresívny týždeň a mohla som byť zas s tebou.

Milujem ťa, moje mačiatko. Dni bez teba sú len smutným nekonečným čakaním, kým sa mi vrátiš.